Královna ilustrací. Kdo je ilustrátorka Solfánků, která si říká jednoduše: Bumpkinova?
Já mám pro ty změny jmén pochopení, protože s Miou jsem se také nenarodila. Ale jaksi si mě našla a tak jsem si ji přiřkla a teď už ji mám tedy i v občance. Potřebovala jsem vyvažovat energii Martiny, bojovného Marsu, a plně souzním s Indiány, že (jestli to tak tedy ještě stále je) do jmén vstupujeme nějak až postupně během života. I to se ostatně dočtete v příběhu Lucy.
Zpátky tedy k této úžasné ženě.
Lucy je... Poklad. Umělkyně, skrze kterou svět dostává jiné tvary, barvy i emoce. Vezme vás za ruku a protáhne klíčovou dírkou, nasednete spolu na štětec a vzlétnete do lehkého světa fantazie, klidu a míru. I když někdy umí přistoupit i s temnotou, to ne že ne. Ale je tam ten pocit, že svět není jen šedivý, pravý úhel a danost.
Řekněte nám, kdo je Lucy? A proč Bumpkinova?
Lucy je dievčatko, trochu žena, celkom ešte nevyzretá a detská...A je to fakt čudné, nakoľko tento rok bude mať 38 rokov. Ale asi to tam musí byť, pretože inak by netvorila veci, ktoré tvorí. Lucy som ja, nie je to žiadne alterego, je to zároveň obyčajný človek, ktorý rád kreslí a všeličo vymýšľa.
A Bumpkinova som preto, lebo to vymyslel môj manžel, ktorý si kedysi dávno zmenil svoje meno na facebooku a premenoval sa na Bumpkina. Slovo Bumpkin je v preklade „sedlák, vidlák“, keďže bývame na dedine, prišlo mu vtipné s tým sa stotožniť, no a ja som si povedala, že to použijem pre svoju značku... O rok neskôr sme dokonca založili Bumpkin tattoo, a z môjho manžela sa stal taterko. Ja som teda ostala Lucy Bumpkinova a už si neviem ani predstaviť, že by nás ľudia volali inak. Veľa z nich si dokonca pri osobnom stretnutí aj myslí, že sme oficiálne Bumpkinovci, že nám to svieti v občianskom preukaze :)
To je vtipné, to jsem vůbec nevěděla! Co má Lucy Sedlačka ráda ještě kromě slovních hříček?
Skicáriky. Fixy. Kávu. Koláče. Svojich chlapsov. Svojho manžela. A svoju online komunitu s tou celou kreatívnou bublinou okolo.
Před čím Lucy zavírá oči?
Pred negatívnymi vecami všeobecne. Som ten typ človeka, ktorý sa všetko snaží uhladiť, ukolísať, ktorý akúkoľvek negatívnu emóciu utlačí najhlbšie, ako sa dá. Nastaví si úsmev číslo 5 a zvesela vykročí vpred. Verte, že to nie je dobre. Lebo tých utlačených negatívnych vecí sa môže nahromadiť príliš veľa, a raz príde deň, kedy vás vyslovene preplieskajú cez ústa, a bude to naozaj problém. Som ten typ človek, ktorý sa vie tváriť, že „toto negatívne sa vôbec nestalo, tento deň, táto situácia neexistuje...“ Na druhej strane, som človek, ktorý si snaží pripomínať, že život je príliš krátky na to, aby sme ho trávili so smútkami a negativitou. Rovnováha je komplikovaná, kto ju raz objaví má vyhraté. Mne sa to ešte nepodarilo, ale snažím sa mať oči aspoň pootvorené a úplne ich nezavrieť...
Jakou první věc uděláte poránu?
Idem vo svojom ružovom župane za našimi chlapsami- Dastynkom a Leuškom. Sú to dôchodcovia chlpatí, a mňa teší ich ráno vidieť sa preberať, a vstávať z pelechov a zívať... Ja každé ráno považujem za dar. Ráno sa zobudiť je pre mňa neskutočná radosť. Môj manžel vstane vždy taký čudne rozladený, a ja sa vždy musím ovládať, aby som od šťastia nepukla. Vidieť blízkych ráno okolo mňa a v poriadku, to je ten najkrajší ranný rituál…
Čím končíte den?
Uf, budem úprimná - deň končím s telefónom v ruke. Pozerám si obrázky, instagram, pinterest. Všetko sa mi potom objavuje v snoch, a je z toho poriadny chaos. Často snívam veľmi čudné kreatívne sny, a určite by bolo lepšie si radšej prečítať knihu, ale ja som skôr vizuálny typ človeka. Rada obdivujem tvorbu iných autorov, veľa ľudí sledujem, rada ich podporujem a venujem tomu čas. Bohužiaľ večer v posteli a s telefónom. Neberte si zo mňa príklad!
Jste umělkyně na volné noze, vypadá to, že žijete snový život – žijete?
Veľa ľudí, ktorí tiež tvoria sa ma na to pýtajú. Hlavne mladí ľudia, okolo tej 20-25, že ako to docieliť, aby tvorili a tvorba ich živila. Málokto si ale uvedomí, že ja som 10 rokov pracovala v personalistike, a popri tom som intenzívne tvorila vo voľnom čase. Tvorenie, umenie, nazvite to ako chcete, je neskutočne dlhý proces a podarí sa to jedine tým, ktorí vytrvajú. Podarí sa to tým, ktorí ostatnú sami sebou, budú na sebe pracovať. Budú seba tvoriť, nebudú parazitovať a vykrádať iných umelcov, a pokiaľ popri tom budú predávať koláče, či pracovať v banke alebo za pásom, je to úplne jedno. Raz sa im to určite podarí. Raz rozhodne príde ten deň, kedy sa ich značka rozbehne.
Ja napríklad by som nikdy nemohla ostať len tak doma a tvoriť, ak by sa môj manžel nebol rozhodol tetovať. Z veľkej časti svoj sen žijem aj vďaka nemu. On bol ten, ktorý sa rozhodol, že opustí fabriku a pôjde za tým, čo ho baví... Ja som sa teda rada pridala, ale bez práce, naozaj tvrdej makačky by to nešlo. Dovolenku sme za posledné roky nemali vôbec, po kaviarňach tiež nevysedávame, pretože na to nie je čas.
Ja osobne riešim emaily, zákazky, tetovačkové návrhy, kreslím, ručne tetujem, venujem svoj čas naozaj práci, skoro všetok čas, čo mám. Ak je to pre niekoho snové, chápem to. No, nie je za tým nič iné len drina, odriekanie a sebadisciplína. Tvorca musí byť niekedy k sebe krutý, lebo prokrastinácia, homeoffice, time manažment sú najväčší nepriatelia akéhokoľvek sna. Som vďačná za to, čo mám, ale v porovnaní s inými značkami, som stále kdesi na začiatku...
Byla na vaší cestě nějaká slepá ulička?
Sú projekty a nápady, ktoré sú lepšie a potom tie, ktoré sú horšie. Tvorenie obrázkov a printov je podľa mňa všeobecne zlé rozhodnutie, pretože koľko ľudí si dokola budú kupovať obrázky? Dokedy budú mať voľné steny, na to, aby si tam vešali svojich obľúbených autorov? Za slepé uličky skôr považujem svoje krátkodobé rozhodnutia, než dlhodobú cestu za svojim cieľom. Môj cieľ, je robiť to, čo ma baví, ak na tej ceste, vojdem do uličky s názvom „rob veľké plátna“ a nemá to úspech…. Nič sa nedeje, stále sa môže otočiť a vycúvať. Cesta pokračuje ďalej, dokonca je viac čitateľná, a očistí sa od toho, čo ma na tej ceste viac nemej oslepilo…
Jak vypadá běžný pracovní den malířky?
Presne rozvrhnutý. Na minúty. Ráno - maily, káva, raňajky.
Návrhy, zákazky. Obed. Návrhy, zákazky.
Poobede - manžel príde domov, takže pauza, venčenie, tláchanie o jeho dni o mojom dni. Káva...a už okolo tej 17h voľno. Ale zvyčajne kreslím a plánujem si príspevky na sociálne siete.
Ak idem tetovať, deň sa točí okolo toho. Večer prídem častou unavená, pretože okrem kerky dáte tomu klientovi aj časť svojej energie, takže večer už naozaj nemám chuť nič robiť. Len tak tupo pozerám pred seba :D
Nemôžete sa vydať na kreatívnu cestu bez toho, aby ste zvládli manažovať seba samého. Nemáte šéfa nad sebou, a chce to okrem lásky k svojej práci aj to, aby ste sa nerozmaznávali, a naozaj využili ten deň pre seba a svoju firmu. Veľa ľudí sa ma na to pýta, a ja vždy poviem, že ak som v bývalej práci venovala 8 hodín času niekomu inému, musím byť schopná týchto 8 hodín venovať sebe a svojej značke. Takže môj bežný pracovný deň je 8 hodinová šichta a niekedy ťahám nadčasy bez nároku na odmenu od vedenia firmy :D
Co vás baví nejvíce? Kdy je ten okamžik, takové to zajíknutí se radostí, kdy člověk cítí, že tady a teď je to všechno úplně vpořádku?
Bude to znieť čudne, ale toto prežívam, keď dokončujem rodinné zákazky. To je najnáročnejšia časť mojej práce. Keď prišla korona kríza, tak sme ostali ako štúdio zavretý. Naozaj som mala neuveriteľný strach, čo bude. O mojom manželovi ani nehovorím. Tomu zmizla farba z líc, a prisahám nejaké to kilo schudol (ale keďže začal piecť, neskôr ho aj nabral).
No, a v tom čase som mala asi dve odložené zákazky na rodinné portréty, a povedala som si, že ich teda dokončím... Sputila sa lavína, pretože ľuďom sa to neskutočne páčilo a ja úprimne ani nechápem prečo! Nerobím reálne portréty, ľudia sa podobajú naozaj len veľmi zľahka. No napriek tomu, keby som v túto sekundu uverejnila, že znovu prijímam zákazky, môj mail sa zapchá... Som za to vďačná, ale je to tak náročné nakresliť niekoho rodinu, že keď ten obrázok dokončím, presne pocítim to, na čo ste sa pýtala. Presne to je ten okamih, kedy s úľavou viem, že som tým ľuďom dala zo seba najviac. Že v tom obrázku sú najčistejší, najúprimnejší, kreslení, a pritom pre mňa osobne veľmi živí. Nemám rada tú prácu, lebo je neskutočne náročná, ale keď je to hotové, tak zistím, ako veľmi ju milujem...
Je něco, co vám na vaší práci vadí, co ji stěžuje? Stane se, že byste s tím nejraději "sekla" a šla zpátky do továrny?
Moju prácu niekedy sťažuje paradoxne môj manžel...A on by vám na to povedal to isté. Že ja sťažujem jeho prácu tiež... Keďže pracujeme spolu sme si často najväčšou brzdou osobne. On sa sťažuje na mňa a na moje návrhy a ja sa sťažujem na to, že on existuje, a dokola sa takto sťažujeme :D
Prešli sme si takými vecami, že sa čudujem, že sme sa po 13 rokoch vzali a sme spolu. Naozaj, podnikať so svojou rodinou, to radšej opäť korejca šéfa a variť kávy pre manažment …
Na druhej strane, stále nás vedie nejaký vnútorný pocit ísť ďalej a pracovať. My sme dosť starí na tento biznis. Veľa taterov začína skoro, a majú pred sebou kopec času. Môj manžel začal tetovať po 40tke, preto ten tlak, stres, snaha byť dobrý narobila šrámy na našom vzťahu.
Ale viete, je dôležité žiť v romantickom, rozprávkovom vzťahu, alebo zanechávať na cudzích ľuďoch svoje umenie aj za cenu nekonečných hádok? Ja som neni romantik. Asi chápete, čo si vždy vyberiem.
Nechcem mať ľahkú cestu. Chcem, aby ľudia, ktorí k nám chodia, aby proste vedeli, že je to všetko vydreté a niekedy sa obaja zapotíme. Ale je to autentické. Takí sme. Tak si to niekedy vieme sťažiť a okoreniť…
Napriek tomu môj manžel mi sem tam uvarí, urobí kávu, sústredí sa na to, kedy mám narodeniny...
Jaké jsou vaše oblíbené nástroje, s čím malujete nejraději?
Rozhodne najviac milujem fixy a snažím sa pracovať aj s akvarelom. Ale to mi ide ťažko, v tom sa necítim úplne sebavedomo :)
A co malujete nejraději?
Duše a dušičky. Ľudí a ich vnútorný svet. A potom, keď si chcem oddýchnuť, tak detské ilustrácie pre deti a maminky. Keďže ja už mamku nemám, rada zobrazujem blízkosť rodičov a ich detí. Rodina je veľmi dôležitá, a preto sa v mojich obrázkoch často zobrazuje. Tie putá, ktoré si navzájom vytvoríme sú tak hlboké, že dokážu pomôcť a zároveň ublížiť. Fascinuje ma myšlienka, že už keď prichádza naša duša na zem, súhlasí a vyberá si svoju rodinu a rodičov. Mne sa to veľmi páči, že so všetkým, čo nás obklopuje sme dopredu súhlasili. Nedeje sa to proti našej vôli.
Rada sa pri kreslení práve nad týmto zamýšľam. Rada zobrazujem v obrázkoch objatia, dotyky medzi postavami. Ukrývam tam práve tie putá, ktoré si myslím, že sú tak dôležité pre náš život.
Ja som uzavretejší a chladnejší človek. Mám rada odstup, aj keď to tak nepôsobí, a je len pár ľudí, ktorých si pustím k sebe. Preto je zaujímavé, že moje obrázky pôsobia teplo a veľmi ľudsky. Aspoň ja mám ten pocit.
A rada maľujem detičky a ich svet, čo je veľmi zaujímavé tiež, pretože ja nechcem mať deti, no napriek tomu, sa stali hlavnou témou mojej tvorby. Narodila som sa preto, aby som kreslila cudzie detičky a cudzie rodiny, tak to cítim, a to robím najradšej ♥
Solfánky jste ilustrovala skoro dva poměrně intenzivní roky, sto plnoformátových ilustrací. Co je na ilustrování takové knihy nejtěžší?
Bol to podľa mňa intenzívny čas so 100 kusmi papierov a myslela som, že sa zbláznim ... Naozaj, úprimná som, neviem inak, lebo podľa mňa ten rok okrem tej knihy, som riešila aj naše tetovačky a do toho točila svoje vlogy na youtube. Ja nechápem, ako som to stíhala. Kniha od vás podľa mňa bola náročná na ilustračné spracovanie, a nakoľko to bola moja prvá kniha – noazaj celoilustrovaná, viem, že obrázky nie sú dokonalé. Určite by som ich dnes robila inak... Ale, verím na silu okamihu, a že v tom momente som urobila svoje maximum, a teším sa na výsledok.
Bála som sa, či sa vám to bude páčiť, či dobre chápem text, či som dokázala vystihnúť danú scénu... či deti a dospelí si užijú prácu, ktorú sme na tom spoločne mali.
Bavil vás příběh? Máte blízko k hudbě, přírodě, vesmírným dálkám? :)
Príbeh bol pre mňa tak trochu šok, ale v dobrom samozrejme... Dať do jednej knihy niekoľko scenérií, je náročné nielen z toho literárneho hľadiska, ale aj vizuálneho. Takže pre mňa to bolo dosť veľké sústo, a tá kniha má aj svoj duchovný svet a duchovnú rovinu. Nie je to len také hopsa-hejsa a juuu hele, Solfánci…
Okrem toho vy sa vyznáte v rastlinách a ja dodnes si nepamätám názvy tých rastlín v čestine, ktoré som mala kresliť. Ale keď ich vidím u nás za plotom, presne viem, ako som skúmala každé jedno steblo, aby som ho aspoň ako tak vedela nakresliť…
A som vám teda vďačná, že ste nikdy po mne nechcela, aby to bola presná kópia. Tá kniha je rozhodne jedinečná svojim obsahom, svojim životom a mojimi ilustráciami...
 |
| K objednání zde |
Solfánci jsou mimo jiné i o strachu. Našem vnitřním, nejhlubším, který nám každému nějakým způsobem dýchá za krkem... Jak to máte se strachem vy?
Ja a strach máme ten najpevnejší a najvrúcnejší vzťah. Utiekam sa k nemu v akejkoľvek situácii.
Keďže som znamením panna, dokážem si vyvolať so strachom také scenáre, že Hitchcock by mi naozaj závidel. A to teraz píšem naozaj úprimne, pretože nech to akokoľvek navonok pôsobí, vždy som bola a myslím, že aj budem ustráchaný človek.
Paradoxne, mamkinu rakovinu som zvládla bravúrne. Rovnako presťahovať sa za svojim mužom len tak, do Trnavy z rodného malého mesta, zo dňa na deň a spôsobiť tým mamke šok...A tiež odísť zo stabilného zamestnania, a každý deň byť vlastne na voľnej nohe. Toto sú tie kontrasty, pri ktorým môj kamarát strach dostáva panické ataky a ja mu to naozaj prajem. Nech si to zažije, aké to je...
Trochu to zľahčujem, ja nemám diagnostikové nič, nemám od psychológa na seba nálepku, no reálne sa bojím často.
Raz som čítala knihu, že strach máme brať naozaj ako nášho kamaráta, pretože on je tu s nami, lebo sa vlastne bojí tiež. Preto ho máme pri sebe, aby sme sa o strach postarali. Môžeme mu dať napríklad aj meno. Dajme tomu Karol, a keď nás strach prepadne, tak si povieme "no Karol vitaj, aj ty sa bojíš, aj ty máš obavy?" A zrazu je to ľahšie. Stačí, že viete veci pomenovať. Nemusíte vedieť pomenovať zdroj svojho strachu na začiatok, stačí pomenovať strach osobne a kúsok ho personalizovať... Ale viete, čo môže hovoriť človek, ktorý sa triasol pred prvými klientami, ktorí prišli ku mne na kerku... :D
Možná se mi v hlavě rodí Solfánci dvojka, půjdeme spolu zase do toho? :-)))
Ale heš s týmto nápadom. Nič som nevidela :D
Na co jsem se Lucy nezeptala a co by ráda řekla čtenářům?
Prosím, ak ste našili v texte niečo, čo je vám čudné, nepochopiteľné, príliš úprimné, berte to s rezervou. Ja som človek, čo najskôr píše a rozpráva, a až potom premýšľa ♥
Je nějaký sen, který byste si ráda splnila?
Chcela by som potetovať svoju maminku…
Často o tom, s manželom hovoríme, že keby…
Komentáře
Okomentovat